Zázrivská muzika Kontakt O projekte Čo je nové?
Späť domov
Ľudovít Macek o Zázrivskej muzike

Ľudovít Macek spomína, že pôvodne hrala na svadbách iba „drevená muzika“, čiže sláčikové zoskupenie troch, štyroch muzikantov:

Predňík“ bol Rudolf Mäsiar (1941), ktorý občas hrával na svadbách: „No primáš mise bisť najlepší muzikant, lebo mi sme mu miseli len kontrovať ak sa povie, abi to vizňeu̯o“. „Kontráš“ bol Ľudovít Macek (1943), starší bratia mali doma husle, a tak sa naučil hrať. „Basiari“ boli Jozef Drengubiak, ktorého v prípade potreby zastupoval Ján Jelúš

Najprv používali „basičku“, ale neskôr kúpil predník kontrabas. Hráči sa vedeli v prípade núdze aj zastúpiť, ale zväčša sa držali svojich funkcií. Hierarchia bola nasledovná: najschopnejší bol primáš ovládajúci dobre aj kontru a basu. Kontráš vedel dobre hrať aj basu, ale primáša zastupoval zriedka. Basa bola najjednoduchšia. Pôvodné obsadenie bolo trojčlenné. Neskôr sa k nim pridal Vladimír Drengubiak (teraz žijúci v Vyšnom Kubíne), ktorý si kúpil „ňemeckú pianu̯ofku“.

Ľudovít Macek sa učil hrať kontry od staršieho brata. Ten chodil ako primáš hrávať po svadbách, čo si respondent spomína len s jeho rozprávania. Je preto zjavný zámer učiť ho akordický sprievod, keď sám hral vedúci hlas. Keď sa stretli, hrávali si aj sami pre seba na lúke piesne, ktoré označovali ako „ludovie“. Keď sa však robila večer na humne zábava tak hrávali aj polky a valčíky, „abi sa to uš dau̯o aj pomenšmi tancovať, ňie sa naháňäť, ak sa povie, ako Ťerchofci“. Hráči sa neangažovali v žiadnom folklórnom súbore, pretože ich pôsobnosť sa obmedzovala na časť Zázrivej zvanej Dolina. Väčšinou boli cez týžden poroschádzaní, a tak hrávali hlavne v nedeľu, poprípade v sobotu a tiež v závislosti od počasia vzhľadom na to, že hrávali aj v exteriéroch. Pri otázke na repertoár sa pán Macek vyjadril, že im bolo jedno čo hrali a neviazali sa striktne na piesne domácej alebo inej lokality. „Každí ďesi inďe robiu̯, zas trochu sa dopočuu̯ novie piesňe a tak, jeden robiu̯ na tom konci repubľiki, druhí inďe a tak, daču̯o sa aj tích piesňí podonášau̯o, no s tích regiónou̯f, ak sa povie“. Muzikanti neovládali notové písmo. Je možné, že primáš noty elementárne poznal, pretože ho učil hre na husliach učiteľ Ondrej Jánoštín.[1] Pri hre táto zručnosť nebola potrebná, skôr sa vyžadovali dobrá pamäť (na melódie a texty) a „šikovnie prsti“. Muzikanti sa učili repertoár sluchom a to hlavne v zime, keď bolo viac času. Sami identifikujú jeho dve frakcie. Prvú označujú „ludovie alebo starovojenskie“. Jedná sa o piesne, ktoré spievali hlavne ich mamy pri robotách, páračkách atď. Druhou sú piesne tanečné hrávané na zábavách.

V rodine Ľudovíta Maceka z Ťesnej doliny neexistovala hudobná tradícia. Jeho otec bol roľník. Mal štyroch bratov, ktorý všetci vedeli ako tak zahrať na husliach. Mali iba jedny husle, ktoré viseli na stene drevenice pod obrázkami, takže sa museli striedať. Ľudovít sa hre na husle učil asi od ôsmych, alebo deviatich rokov (keď už dočiahol na struny) od najstaršieho brata. Ako uviedol nemal detské husle, takže sa učil hrať na nástroji celom, ktorý zohnali starší bratia. Pamätá si však v dedine existenciu malých plechových husieľ pre menšie deti (štyri až šesť ročné). Do kolektívnej hry sa začlenil ako štrnásť ročný. Členovia kapely boli tiež väčšinou samoukovia. V danom obsadení hrávali približne štrnásť rokov do odchodu primáša zo Zázrivej. Za odchodmi aj ostatných členov bolo priženenie sa do iných sídel (Vyšný Kubín, Turčianske Teplice). „Tak nastau̯i inie starosťi, bou̯o trebä domi staväť a uš ňebou̯o čäsu na muziku“.

Nehrávalo sa pravidelne. Niekedy raz za týždeň, inokedy aj dlhšiu dobu nič. Hernou príležitosťou boli svadby a zábavy, ktoré sa konali na humne, alebo v budove bývalej školy. Najviac sa hrávalo, keď bolo teplo, pretože miesta konania „muzík“ boli humná (niekedy aj lúky) a keď bolo voľno – v nedeľu popoludní, alebo po skončení poľnohospodárskych prác. Nehrávalo sa v pôstnom období, vtedy sa mohli nacvičovať jedine vianočné pesničky. Mnou skúmaná muzika hrávala výlučne vo vlastnej obci a tiež len vo svojej doline. Napríklad na Grúňoch bola podobná partia, ktorú zvykli dopĺňať. Najčastejšie chodil primáš. Respondent bol takto vypomôcť raz. Na svadbe muzika nechodila hrajúc po ceste ako v Terchovej. Pri príprave na účinkovanie ich viedol primáš učil ich nové piesne, poprípade sa učili sami. „To ňebou̯i dáki inšpektori na toto, len hlas abi bou̯, abi mau̯ šikovnie prsti, na to sme spoľiehau̯i a hrau̯i tak aj do pou̯ noci, do rána. Pre seba hrávali viac ako pre verejnosť. Začínal buď spevák, alebo predňík. Ten môže začať spievať alebo hrať, potom sa pridáva kontra, basa a harmonika. Znamenie na ukončenie dával primáš. Keď chcel tanečník sólo musel hodiť do husieľ nejakú peňažnú odmenu. Hranie pre spoločenstvo bolo funkčne spätá výlučne s tancami a to hlavne fox, polka, valčík. „Na počúvanie“ hrali len pre seba. Zábavy sa uskutočňovali v pre tento účel zapožičaných humnách, na lúkach a v budove bývalej školy, kam sa zmestilo až 100 ľudí hlavne mladej a strednej generácie. Trvali približne od štvrtej do polnoci. Tanečné bloky obsahovali priemerne tri piesne rôzneho tanečného druhu (valčík, polka, fox), každá s rôznym počtom slôh a inštrumentálnych prehrávok. Medzi jednotlivými blokmi vypĺňali prestávky harmonikári a heligonkári.

Muzikanti pri hre spievali. S nimi spievali známe pesničky aj ostatní ľudia. Nové menej známe donesené piesne spievali iba muzikanti. Na svadbu pozýval muzikantov mladý zať. Zabezpečenie muzikantov na zábavy bola starosť mládencov. Kvôli peniazom sa nehrávalo. Malá časť zisku sa ušla muzike s predaja piva, vína a iného alkoholu, vstupné sa totiž nevyberalo. Poprípade už spomenutá odmena za sólo.

Herných príležitostí bolo najviac na fašiangy, pri májoch, na Jána a po žatve. Tiež poznali aj Terchovské, ale do Terchovej chodili iba počúvať, alebo sa tú ťerchofskú skrúcänú učiť, otrockú sa to ftedi povedau̯o. V Zázrivej neboli odlišnosti v rámci jednotlivých dolín. Hrávalo sa na kupovaných nástrojoch. Respondent si pamätá aj domácich výrobcov husieľ a bás: Michal Chovanec z Tesnej a istý výrobca z Pod rohu v Ráztokách. Opravy si ľudový muzikanti zvládali sami. Tiež si vyrábali struny z baraních čriev alebo oceľového drôtu. Výnimočne používali aj struny kupované. Respondent má dvoje huslí, prvé po staršom bratovi a druhé od primáša, od ktorého ich dostal darom k birmovke. Ináč sa nástroje zvykli kupovať od cigáňof.

Najbližšia hudobná tradícia s ktorou boli Zázrivský muzikanti konfrontovaný bola Terchovská: No tak po okoľí to boli tí Ťerchofci. No to hrali sme si, vipočuli, ale nám to dáko, nás to dáko ňemílilo moc. Mi sme to mali za posmech, no keť ňeveďeu̯ valčík zahrať, no len ozaj tú ťerchofskú. To boli takí zadubení uš do toho, len do svojho, inu̯o ňeveďeu̯. Mi sme mali repertoár i polku, i valčík, i fox, takie fšeľijakie ďesi. To tuná ňebou̯a tá tradícia taká, žebi len to jedno išu̯o. Tunák uš ot dávna boli takie vojenskie pesňički a fšeľijakie takie, no ku Ja̋nu ku… a takie fšeľijakie“.

[1] Jánoštín, Ondrej – učiteľ, organista, osvetový pracovník. Narodil sa 11. decembra 1919 v Lomnej. Študoval na Gymnáziu v Trstenej a Levoči. Potom absolvoval Učiteľský ustav v Spišskej Kapitule. Pôsobil ako učiteľ v Zázrivej-Ústredí. Mapoval zvyky, obyčaje, ľudové piesne a nárečové texty publikoval príležitostne v Orave a v Krásach Slovenska.

 

Spracovala Andrea Moravčíková dňa 30. 04. 2004 k ročníkovej práci z etnológie, ktorú študovala na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave.